Album Led Zeppelin 3
Na jar roku 1970 prišlo na rad piate americké turné. Pôvodne mala zeppelínom predskakovať kapela Stone The Crows no svoje účinkovanie na poslednú chvíľu odvolala. Manažér kapely Peter Grant preto rozhodol, že vystúpenia budú uvádzané ako “Večer s Led Zeppelin” teda celý večer bez pred-kapely a vo vlastnej réžií. Hudobníkom sa tento nápad samozrejme páčil. Umožňoval im totižto rozvinúť skladby do improvizačných sfér v ktorých boli zeppelíni ako ryby vo vode.
Dazed and Confused sa v tomto období minutážou šplhala na 40 minút, ostatné skladby dostávali tak 10 – 15 minút priestoru. Hudobníci bežne útočili na bubienky návštevníkov 2,5 hodiny či dokonca viac, navyše ak by ste čakali prestávku uprostred vystúpenia ako to bežne bývalo pri iných kapelách, tak by ste sa určite nedočkali. Jedinou “pauzičkou” v koncertoch boli bubenícke exhibície Johna Bonhama so sólom Moby Dick, či keď Jimmy Page hral sólovku White Summer (aj tu mu však sekundoval John Bonham za bicími).
Piate americké turné
Napriek tomu, že kapela bola nezastaviteľne rozbehnutá priebeh piateho turné po Amerike nebol celkom ideálny. Ako v zrkadle sa v ňom totižto odrážala dusná spoločenská atmosféra zo začiatku 70 – tych rokov poznačená polarizáciou spoločnosti v USA spôsobenou masovými protestmi proti vojne vo Vietname a nástupom “mierovej generácie” ktorá si netykala s políciou, politikmi ani úradmi.
Koncerty dlhovlasých kapiel boli označované nálepkou bezpečnostného rizika a náležite odmenené pozornosťou policajných zložiek čo viedlo k množstvu kolíznych situácií vyprovokovaných z oboch strán.
Zeppelíni mali až príliš mladé publikum na to aby sa udržalo vo vtedajších spoločenských normách, nieto ešte zadkom na sedadlách v preplnených koncertných sálach a tak koncerty Led Zeppelin neraz pripomínali oslavu úrody zatiaľ ešte neobjaveného afrického kmeňa.
Keď v Memphise zazneli prvé tóny skladby Memphis Tennessee od Chucka Berryho v zeppelínovskom podaní , sála Mid South Coliseum sa pod do rytmu dupajúcim davom otriasala v základoch. V zákulisí rozžeraveného kotla rupli nervy miestnemu promotérovi a na manažéra Led Zeppelin Petera Granta vytiahol zbraň a požiadavku stiahnutia kapely z pódia.
” Mňa nemôžeš zastreliť, Pred chvíľou som prebral kľúče od mesta”
– Peter Grant
V Memphise dostali muzikanti a ich manažér pred koncertom symbolické kľúče od mesta čím sa zaradili k čestným občanom mesta medzi ktorých patril aj Elvis či Carl Perkins.
Množstvá dlhých koncertov v krátkom čase a “auto (lietadlo), hotel, šatňa, scéna a tak dál…” ako spieva Kajo :-)) vyradilo z prevádzky hlasivky Roberta Planta po koncerte v Phoenixe (už aj ten skôr odchrčal ako odspieval) a posledné vystúpenie v Las Vegas bolo nadobro zrušené.
Konečne doma
Led Zeppelin leteli domov do Anglicka značne unavený, no bohatší o cca 1 200 000 dolárov.
Od návratu ubehol týždeň keď Jimmymu Pageovi zazvonil telefón. Na druhom konci Robert Plant “Spravme si pracovnú dovolenku…” tak dáko znela Robertova naliehavá požiadavka. Pôvodným plánom bolo prenajať si dom niekde v Kalifornii ktorá sa pre kapelu stávala druhým domovom. Zvíťazila však myšlienka uchýliť sa do čarovného južného Walesu na horskú chatu Bron-Yr-Aur (v preklade – zlaté poprsie) v blízkosti rieky Dovey. Robert Plant tu v mladosti trávil prázdniny.
V romantickej atmosfére prebúdzajúcej sa jarnej prírody, pri potulkách po krajine, pri plynovej lampe v chate bez elektriny sa postupne rodil tretí album. Všetko zaznamenával magnetofón na baterky, nápady sa vrstvili na seba, rástli a dozrievali k hotovému dielu. Po návrate z tak vydarenej pracovnej dovolenky ako ju nazývali, stačilo len všetko nahrať v štúdiu. Atmosféra z Bron-Yr-Aur ich však natoľko uchvátila, že vstúpiť do uzavretého štúdia predstavovalo pre hudobníkov nočnú moru. Chceli pokračovať v tej uvoľnenej atmosfére preto sa obhliadali za vidieckym sídlom kde by mohli vtesnať mobilné štúdio a skladby nahrať.
Objavili pôvabné vidiecke sídlo Headley Grange v Hampshire, 70 kilometrov od Londýna.
Vyzbrojený všetkou potrebnou technikou a zásobou liehovín, ktoré postupne dopĺňal cestovný manažér Richard Cole, nahrávali v Headley Grange skladbu za skladbou. Neskoršie sa mixáž dokončila v štúdiu Ardent v Memphise. Na tretí album bolo pripravených 17 skladieb, z nich sa však dostalo na tretí album Led Zeppelin len desať z nich. Prinášame vám teda aj dobový kamerový záznam z Headley Grange.
Poďme ale k samotnej zeppelínovskej trojke a jej skladbám. Bojovým pokrikom sa začína „Immigrant Song“ (pieseň prichádzajúcich), prichádzajúci zo zeme ľadu a snehu, v útoku severanov stojí Robert Plant. Skladba je inšpirovaná jeho záujmom o legendárne výbojné výpravy vikngov. Je to taká pravá zeppelínovská klasika so silným gitarovým riffom. V spojených štátoch sa Immigrant song objavil ako singel s 13 týždňovou životnosťou v singlovom rebríčku.
Po prvý krát udrelo kladivo bohov na festivale v Bath a do roku 1972 skladba otvárala oponu zeppelínovských koncertov. Neskôr po zániku kapely ju na konci 80-tych rokov používal v pozmenenej podobe Robert Plant pri svojej sólovej kariére.
Za songom prichádzajúcich dopláva skladba „Friends“ (priatelia). Začína krátkou pasážou rozhovoru v štúdiu a celá je dosť netradičným počinom kapely. V skladbe boli použité bongá. Naživo sa hrala iba raz a to v roku 1971 v japonskej Osake. Záver skladby patrí syntetizátoru Moog ktorý ju spája s treťou albumovou skladbou „Celebration Day“.
Kvôli nešikovnosti jedného zo zvukárov takmer neuzrela svetlo sveta. Podarilo sa mu totižto zmazať úvod skladby z Celebration Day (keď zistil čo spravil tak radšej zdrhol) preto ju takto zvláštne spojili s predchádzajúcou Friends.
Naživo Celebration Day znela pravidelne z koncertov v rokoch 1971 – 1972 a jej audiovizuálny záznam sa zachoval v dvoch verziách. Jednak je to z Madison Square Garden z filmu The Song Remains the Same a potom z megakoncertu v Knebworth z 1979 roku. Pod názvom Celebration Day tiež vyšiel v roku 2012 spomienkový koncert ktorý odohrali v roku 2007 v anglickej O2 aréne zostávajúci členovia Led Zeppelin so synom nebohého Johna Bonhama. Koncert však skladbu Celebration Day neobsahoval.
Po Celebration Day prichádza, dovolím si tvrdiť najkrajšia a celému albumu dominujúca skladba “Since I’ve Been Loving You” (od tej doby ta milujem). Nádherné pomalé blues a možno aj najlepšie belošské blues vôbec s fantastickou gitarou Jimmyho Pagea ktorý vytiahol jedno zo svojich najkrajších gitarových sól aké máme možnosť počuť v tvorbe Led Zeppelin. John Bonham za bicími a John Paul Jones za organom odvedú tiež fantastickú prácu a Robert Plant v závere sedem a pol minútovej skladby hlasovo exploduje.
Dovolím si tvrdiť, že Since I’ve Been Loving You patrí medzi 3 najlepšie skladby kapely. Skrátka je to fantastická vec a to bez diskusie. Skladba ako taká nepochádza ani z Bron-Yr-Aur či Headley Grange. Vznikla na škandinávskom turné pri ktorom kapela vystupovala pod názvom The Nobs pretože názov Led Zeppelin sa nie celkom páčil Eve von Zeppelin (z rodu legendárneho staviteľa vzducholodí) ktorá na hudobníkov chcela vytiahnuť žalobu. Pravdepodobne ju nenadchol obal prvej platne s horiacim Hindenburgom
Since I´ve Been Loving You sa stala trvalou súčasťou koncertných vystúpení v rokoch 1970- 1973. Prvý krát bola testovaná na publiku v januári 1970 na turné po Veľkej Británií. Na koncertoch však znela s iným textom. Kým sa dostala na album Led Zeppelin 3 prešla dlhším vývojom. Audiovizuálne ju zdokumentoval film The Song Remanis (+ záznam koncertu z Knebworthu)… no na LP-čke k filmu už chýba (podobne dopadla skladba Heartbreaker). Ďalším živým záznamom je už vyššie spomínaný koncert Celebration Day kde hrali tiež skladbu Since I’ve Been Loving You.
Prvú stranu tretej zeppelínovskej LP-čky uzaviera “Out on the Tiles” (na dlažbe). Pôvodný názov tejto skladby “Bathroom sound” sa na album nezachoval. Skladba vznikla z inšpirácie Johna Bonhama a naživo sa hrala len koncom roku 1970. Rify z nej však boli používané v rôznych skladbách na koncertných šnúrach.
Určite je trochu prehliadanou v rámci tvorby kapely. Nič jej však nechýba, je to vynikajúca Bonhamova dupačka a jej Plantovo chytľavé “I’m so glad I’m living, Stop!!!” z pasáže niekde za jednou minútou z ľavej strany, vám buď znieť v hlave celý deň podobne ako jej chytľavá melódia.
Druhá strana LP-čky Led Zeppelin 3 asi najviac vykresľuje obraz hudobníkov tvoriacich v lone prírody na chate Bron-Yr-Aur. V úvode druhej strany sa hlási o slovo prerobená ľudová pieseň “Gallows Pole“. Je inšpirovaná verziou skladby od Freda Gerlacha (pôvod má však u Leadbellyho) a námetovo sa opiera o jednu z tarotových kariet veľkej arkány – kartu obesenec, ktorá zobrazuje bezmocnosť a krízu človeka nútiacu prehodnotiť doterajšie postoje a tak dôjsť k obratu.
V skladbe je šikovne použité bendžo, 6 a 12 strunová gitara či mandolína. Gallows Pole sa podarila v skutočne bezkonkurenčnej úprave. Ak sa poobhliadnete po Gerlachovej či Leadbellyho verzii tejto skladby zistíte, že zeppelíni ju prekopali od základov. Dostala jasné črty kde od úvodu dominuje Page s gitarou a Plant so spevom. Snáď najlepším momentom sa stáva Bonhamovský vpád do skladby. Od tej chvíle v nej všetko lieta z každej strany a do toho Plant rozpráva stredoveký príbeh… Všetko má svoje miesto a načasovanie. Je to vôbec jedna z najpestrejších skladieb od tejto kapely.
V pokľudnejšom duchu sa nesie z čias Yardbirds pesnička “Tangerine“. Začína tichím odpočítavaním v štúdiu. Takmer od začiatku sa skladbou nesie dvojstopovo nahratý hlas Roberta Planta. Skladba si to skutočne vyžaduje. Naživo sa hrala v rokoch 1971-1972 no máme ju možnosť počuť a vidieť aj zo záznamu koncertu z Earls Court z roku 1975 kde sa spevácky pridal aj Jimmy Page.
Absolútnou špecialitkou ktorú si hudobníci priniesli z chaty Bron-Yr-Aur je tichá a jemnučká “That´s The Way” (tak to je). Príbeh o dvoch milencoch ktorých rozdelil osud, napísal Robert Plant. Je čiastočne inšpirovaný udalosťami z posledného turné po USA. Túto skladbu niekedy nájdete na Youtube aj pod názvom The Boy Next Door. Na skúškach ju Jimmy Page skúšal hrávať s elektrickou gitarou no nebolo to celkom ono a tak použil akustickú gitaru. Majstrovsky spracovaná skladba.
Naživo prvý krát zaznela na festivale v Bath kde hrali Zeppelíni tri hodiny s piatimi prídavkami. Návštenosť festivalu bola cca 150 000 ľudí. Skladba sa hrávala do roku 1972 kde bola súčasťou akustickej časti koncertu spolu s ostatnými skladbami tretieho albumu.
Po That´s The Way prichádza “Bron-Y-Aur Stomp” opäť z prostredia walešskej prírody. Najuvoľnenejšia skladba celého albumu inšpirovaná Plantovým psom Striderom. Je jasným príkladom toho, že už spomínaný výlet sa skutočne vydaril. Je fantasticky chytľavá a úžasne v nej znejú Bonzove bicie ktoré skladbu občas trochu “naháňajú”. Tiež je to jedna z tých, ktoré vám znejú celý deň v hlave.
Poslednou skladbou na albume je nezáväzné jamovanie Jimmyho a Roberta ktoré dostalo názov “Hats Off to (Roy) Harper” (Klobúk dolu pred Royom Harperom).
Jimmy novinárom komentoval túto skladbu slovami :
“Klobúk dolu pred každým kto robí to, v čo verí a odmieta sa zapredať”
Skladba je postavená na jednej z verzií tejto bluesovky od Bukka Whita, Page v nej hrá bottleneckovým štýlom a Plantov hlas je upravený elektronickým efektom ktorý má vytvárať dojem spevu starého bluesmana. Skladba dostala meno po Royovi Harperovi – anglickom folkovom spevákovi, básnikovi a gitaristovi ktorého zeppelíni stretli v roku 1970 na festivale v Bath v Anglicku.
Z kapely si ho obľúbili hlavne Jimmy a Robert. Istú dobu Harper vystupoval ako predskokan pred Led Zeppelin. Jimmy Page sa tiež podieľal na folkových albumoch Roya Harpera – Life Mask a Stormcock. Po rozpade Led Zeppelin s Harperom vystupoval na rôznych festivaloch po Anglicku (1984) a spoločne vydali album Whatever Happend to Jugula? Na koncertoch sa spočiatku predstavovali ako “The MacGregors” (čo bola jedna z prezývok ktorú používal Aleister Crowley pri pobehovaní po svete – o Crowleym neskôr).
Roy Harper však nemal vplyv iba na Led Zeppelin. Tento podivný chlapík zaujal aj Pete Townshenda z The Who, Kate Bush či kapelu Pink Floyd (pre ktorú spieval vokály v skladbe “Have a Cigar”) … Ak trochu pohľadáte na Youtube, nájdete videá z 80-tych rokov kde Roy hrá s Jimmym Pageom ale aj o niečo novšie záznamy z ich spoločných vystúpení.
Na zeppelínovskú trojku bolo pripravených 17 nahrávok. Medzi nimi “Hey,Hey What Can I Do” ktorá vyšla na B-čkovej strane singlu Immigrant Song či zo spomienkového albumu Coda skladba “Poor Tom” (chudák Tom) atď. Niektoré z nich sa dostali na ďalšie albumy alebo nevyšli vôbec.
Autorom obalu tretieho albumu je Richard Drew. Vložené otočné koleso na prednej strane bolo nápadom Jimmyho Pagea. Malo sa podobať starým záhradníckym kalendárom so striedajúcimi sa plodinami, no s výsledkom nebol celkom spokojný, čo zdržalo vydanie albumu o 2 mesiace. V kruhových otvoroch sa pootáčaním kolesa striedajú tváre členov kapely. Drew nakombinoval na obal snáď všetko čo mu prišlo pod ruku, väčšinou však “letecké” motívy.
Na prednej strane objavíme okrem nápisu Led Zeppelin III a tradičných vzducholodí aj motýle, oriešky, päť-cípe hviezdy, nosorožca atď. Podobne je to v otočnom kolese kde sa mimo tvárí hudobníkov striedajú podobné motívy. Vnútornú dvojstranu poňal o niečo technickejšie a máte tu možnosť objaviť napríklad stoličku s krídlami vážky. Na zadnej strane už zvolil jednoduchú kombinovanú fotografiu tvárí členov kapely.
Mimo všetky tieto veci obsahovalo prvé vydanie LP-čky jednu zvláštnosť. Matrica prvých výliskov obsahovala citát “Do What Thou Wilt” “So Mote It Be“. Voľne preložené “Rob to čo chceš – to je zákon“. (viď foto ktoré pochádza z internetu)
Trochu mágie
A tu niekde na chvíľu odbočíme k rozprávaniu o nevšednom záujme Jimmyho Pagea o mágiu a okultizmus v podaní Aleistera Crowleyho. Aleister Crowley bol okultista ( člen tajnej spoločnosti Zlatý úsvit), spisovateľ, horolezec, básnik, maliar a podľa vlastného tvrdenia aj slobodomurár. Výrok “Do What Thou Wilt” “So Mote It Be” patrí údajne slobodomurárom a Crowley ho rád prezentoval vo svojich spisoch. Vytvoril vlastné tarotové karty. Jednu z nich ste už videli pri skladbe Gallows Pole a bola to karta obesenec práve zo série Crowleyho tarotu.
Jimmy Page zbieral všetky možné predmety zo života Crowleyho a v roku 1970 neohrdol ani rezidenciou Boleskine House na brehu jazera Loch Ness v Škótsku. Crowley sa tu usídlil a vo voľných chvíľach vyvolával démonov a rôznych egyptských bohov, či sa pokúsil nadviazať spojenie so svojim anjelom strážnym. Dom sa zaplnil démonmi a legenda hovorí, že záhradník z Boleskine House zošalel a pokúsil sa vyvraždiť svoju rodinu. Každý obišiel tento dom radšej širokým oblúkom. No Jimmy Page ho považoval za priam ideálne bývanie na vidieku a tak si tento dom kúpil.
Okolo Led Zeppelin však chodili “magické” povery už dávnejšie. Mnoho fans tvrdilo, že hudobníci sa upísali diablovi za úspech a slávu. Ide tu aj o históriu blues a čosi ako poveru, že blues je diablova hudba. Tieto magické nezmysli o Led Zeppelin však živil tak trochu aj Jimmy Page svojim záujmom o mágiu a novinári boli samozrejme radi, že majú dobrú tému zdarma. Keď sa kapele prestalo v istých rokoch dariť a prichádzali katastrofy, novinári sa radi o tieto magické nezmysli opierali ako o dôvod nešťastných udalostí.
Vydanie albumu inzerovali Led Zeppelin v septembrovom vydaní populárneho hudobného časopisu Melody Maker celostránkovou reklamou s nápisom “Ďakujeme, že ste z nás urobili svetovú kapelu číslo 1“. Počet predbežných objednávok sa v USA vyšplhal na 1 milión. Lp-čka vyšla v októbri 1970 a v rebríčku Billboard sa udržala 4 týždne na prvom mieste. Album sa behom jedného dňa stal zlatým.
Kritika tretieho albumu
V čitateľskej ankete Melody Makeru sa Led Zeppelin dostali pred The Beatles ako najpopulárnejšia kapela roku 1970 – “Zeppelíni víťazia nad The Beatles…” znel titulok na stránkach Melody Makeru. Stalo sa tak po 8 ročnom kraľovaní The Beatles v tejto ankete. Robert Plant ešte vyhral anketu spevák roku.
Poslucháčov však na pultoch čakal album ktorý ich mierne šokoval. Led Zeppelin 3 sa na míle vzďaľoval očakávaniam fanúšikov ktorí chceli ostré bluesové rytmy a neutíchajúcu liečbu šokom v podaní olovenej vzducholode. Dostal sa im naopak do rúk album plný jemných odtieňov s folkovým nádychom. Asi to nečakali. No nezobrali to vôbec zle. Poslucháčom až na časť výnimiek sa album páčil. Hudobníci ukázali svoju druhú tvár a vyvrátili reči o besniacich opiciach pod vplyvom narkotík. Dokázali vytvoriť originálny album s tak intímnou atmosférou, že zrejme v histórií tvorby rockových kapiel je tento album unikátom.
Novinári samozrejme album zavrhli a zniesli pod čiernu zem. Lester Bangs z najpopulárnejšieho hudobného časopisu Rolling Stones nazval album odpadom. Ostatné recenzie urážali tiež členov kapely či samotných fanúšikov. Charlie Gillette a John Landau označili fanúšikov za feťákov a nepríčetných. Zlé vzťahy s novinármi mali Led Zeppelin už síce dávno, no kritika posledného tretieho albumu bola natoľko tvrdá, že hudobníci prestali dávať rozhovory médiám a rozhodli sa pre návrat do štúdia. Na rad mal prísť štvrtý album …
Related posts
Odporúčame
-
Podšálky vinyl 6ks - S4
€5.00
-
Podšálky vinyl 6ks - S3
€5.00
-
Podšálky vinyl 6ks - S2
€5.00
-
Podšálky vinyl 6ks - S1
€5.00
-
Vinylové záložky do kníh
€5.00