Ten Years After: Príbeh legendárnej britskej rockovej skupiny
Ten Years After je britská blues rocková skupina, ktorú stvárnili basgitarista Leo Lyons, spevák/gitarista Alvin Lee, bubeník Ric Lee a klávesový hráč Chick Churchill. Skupina bola založená v roku 1960 v Nottinghame v centre Anglicka, kedy sa gitarista Alvin Lee stretol s basgitaristom Leo Lyonsom ako členovia miestnej rockovej kapely Ivan Jay and the Jaycats. Kapela začala svoju kariéru v ére rozmachu britského blues a psychedelie.
Prečo Ten Years After
Meno kapely Ten Years After zvolené v roku 1966 podľa „legendy“ označuje desať rokov od úspechu Elvisa Presleyho (1956) v rockovom priemysle – vydanie prvého singlu.
Druhá legenda zase hovorí o Suezkom prieplave. Údajne Lyons videl reklamu na knihu s názvom Suez po desiatich rokoch .
„Hľadali sme názov a myslel som si, že desať rokov potom (Ten Years After) by bolo veľmi zaujímavé,“ vysvetlil Lyons. „Je to zaujímavé meno,“ pokračoval, „nakoľko číslo 10 je zaujímavé číslo, alfa a omega, začiatok a koniec a je to dôležité číslo v Tarote…
Začiatky a prvý úspech
Skupina bola pôvodne známa pod menom The Jaybirds čo neskôr keď sa presťahovala do Londýna v roku 1966 zmenila na Ten Years After. Pôvodne skupina fungovala ako príležitostná sprievodná kapela pre mnohých britských R&B umelcov ako aj pre populárnu britskú vokálnu skupinu The Ivy League. Skupina namiešala svoj jedinečný štýl z blues, jazzu a rock and rollu spolu so stále populárnejšou psychedeliou. Prvý album skupiny, “Ten Years After”, bol vydaný v roku 1967 a obsahoval ich verziu “I Can’t Keep from Crying”, ktorá zabodovala na klubovej scéne. Skupina začala s pravidelnými vystúpeniami, vrátane legendárneho klubu londýnskom Marquee Club.
Úspech na Woodstocku a …
V roku 1967 Ten Years After podpísali zmluvu s Deram Records a vydali svoj debutový album, ktorý bol zameraný na vlastné sklady Alvina Leeho a spracovania bluesových klasík. Ich druhý album, “Undead”, bol vydaný roku 1968 a zachytil ich výkon v malom klube, kde sa kapele podarilo rozohrať dlhé bluesové jamovanie.
Skupina vydala ďalšie dva úspešné albumy v roku 1969, “Stonedhenge” a “Ssssh“, ktoré značne zvýšili ich popularitu vďaka dobrému zaradeniu v rebríčkoch či energickej verzii skladby Sonny Boy Williamsona “Good Morning Little Schoolgirl”. Štvrtý album skupiny, “Ssssh”, bol vydaný v roku 1969 krátko pred Woodstockom a stal sa ich prvým albumom, ktorý sa dostal medzi prvých 20 najlepších albumov toho roku. Rovnaký úspech zaznamenal aj nasledujúci album s názvom “Cricklewood Green“.
Skutočný svetový prielom pre skupinu prišiel v roku 1969, keď vystúpili na legendárnom festivale Woodstock. Ich energetické a dlhotrvajúce vystúpenie, najmä 11-minútové sólo Alvina Leeho na skladbe “I’m Going Home”, zostalo jedným z najlepších momentov festivalu a prinieslo im úspech v USA a po celom svete. Vystúpenie z Woodstocku je samozrejme na zázname a je možné ho zhliadnuť.
Skupina pokračovala vo svojej kariére aj na začiatku 70. rokov, ale postupne sa začala rozpadať. Alvin Lee opustil kapelu v roku 1973 a začal svoju sólovú kariéru.
70. roky, rozpad a následné obdobia
Ten Years After pokračovali vo svojej kariére aj na začiatku 70. rokov s viacerými úspešnými albumami. Skupina podpísala zmluvu s Columbia Records a vydala album “A Space in Time” (1971), ktorý ich smeroval k zvukom mimo blues, vrátane skladby “I’d Love to Change the World”, ktorá sa stala ich najväčším úspechom v USA.
V roku 1974 bol vydaný posledný album ich pôvodnej zostavy – “Positive Vibrations“, a kapela sa rozpadla. Viacerí členovia sa začali venovať sólovej kariére alebo produkcii, až kým sa v roku 1983 skupina nerozhodla znovu spojiť. Reunion bol oficiálne potvrdený neskôr v roku 1988 a kapela čoskoro vydala album “About Time” (1989). Ten Years After pokračovali v koncertovaní a cestovaní po celom svete aj napriek zmene zostavy.
Po rozchode s Alvinom Lee v roku 2003 (Alvin Lee zomrel v roku 2013) sa ku kapele pridal gitarista a spevák Joe Gooch a neskôr vydali ďalšie albumy “Now” (2004), “Roadworks” (2005) a “Evolution” (2008). V roku 2014 sa do zostavy pridali gitarista Marcus Bonfanti a basgitarista Colin Hodgkinson, ktorí nahradili Joea Goocha a Lea Lyonsa. Skupina pokračovala vo vydávaní nových albumov (“A Sting in the Tale”, 2017) a vystupovaní na koncertoch, zachovávajúc si svoje nezameniteľné bluesové zameranie.